Nič si z toho nerobte. Ak nasledujúce riadky na vás sadnú ako uliate, verte, že o mne to platí dvojnásobne. Ak ma niekto vytočí alebo niečo nefunguje podľa mojich predstáv, je lepšie ma nestretnúť...
No dnešné udalosti ma prinútili o tom trošku popremýšľať. Nestalo sa nič výnimočné, a predsa to v tej chvíli zmenilo môj pohľad na vec.
. . .
Stojím v preplnenom štvrtkovom metre s taškou plnou nákupu a v duchu nadávam: kam všetci idú, rada by som si sadla, som unavená, zajtra musím do práce...
Niť myšlienok sa mi pretrhne pri pohľade na staršiu pani predo mnou. Ona síce sedí, ale nie z vlastnej vôle. Je totiž na invalidnom vozíku. Napriek tomu sa na mňa usmeje, ja jej úsmev vrátim a ona veselo pokračuje v rozhovore s človekom, ktorý ju sprevádza. Ani jedna veta o tom, že by sa trápila alebo bola nespokojná.
Hanbím sa sama pred sebou.
. . .
Stojím na zastávke a čakám na ďalší autobus, lebo ten, čo som chcela stihnúť mi ušiel pred nosom. Ako inak, zase v duchu nadávam. Prečo ja, prečo teraz, som hladná a chce sa mi spať...
Moje myšlienky znovu niekto preruší. Pozriem sa pred seba a vidím muža v stredných rokoch. V ruke má kufrík, pravdepodobne kráča z práce. Aj keď slovo kráča nie je celkom výstižné. Jeho nohy nie sú dobre vyvinuté, ale skrčené v kolenách a pri „ chôdzi“ chodidlami šuchá po zemi. Musí to byť hrozné žiť s takými nohami. No on sa usmieva a cestou si ešte aj píska.
Obdivujem ho a v duchu si poviem: Bože, ďakujem Ti za zdravé nohy, za to, že môžem stáť aj behať, že môžem chodiť do školy aj do práce, že vidím aj počujem.
Vďaka za život, ktorý si mi vybral. Viem, každý nesie svoj kríž. No viem aj to, že ten môj je oproti iným ľahký a ja pod ním nespadnem, lebo ho nesieš so mnou.