Vlastne, asi na tom nie je vôbec nič zlé. To len ja som vraj šibnutá a nevážim si to, čo mi dávajú. Iná by vraj na mojom mieste skákala od radosti, že jej priateľ niečo kúpil a má ju rád. Pre mňa = rozmaznáva ju.
Lenže ja práve nie som tá Iná. Alebo možno som, len nie podľa predstáv. Jednoducho povedané, necítim sa práve vo svojej koži, keď dostanem niečo len -tak. Nie som na to zvyknutá a môj najdrahší o tom vie. Napriek tomu to robí.
Nemôžem za to, že keď dostanem darček len-tak, pre nič za nič, myslím si, že nie je správne ak ja nič dotyčnej osobe nedarujem. Stručne - nemám to rada. Možno si pomyslíte, že som fakt strelená, že by som si mala vážiť, že priateľ ma ľúbi, chce mi urobiť radosť a tak prinesie darček. Lenže ja nie a nie to pochopiť. Ach tí chlapi!
A tak som dnes chtiac- nechtiac, dostala tričko a teraz ani neviem, či sa mám tešiť alebo čo. Samozrejme, nezaobišlo sa to bez zbytočných sĺz atrucovania. ,, Nechcem to, odnes to preč... meniny mám až 4. ..., nič neoslavujem, nezaslúžim si darček... "
No uznajte, som normálna? Teraz, po niekoľkých hodinách, to už celé vnímam inak. Asi mi naozaj chcel urobiť radosť a niečo mi darovať. Len neviem, prečo teraz a nie o tých pár dní. A dúfam, že to s tým ďalším darčekom nemyslel vážne. Alebo žeby?
V každom prípade, tričko je fajn. A ja svojho priateľa nadovšetko ľúbim. Jediné, čo nechcem je, aby zbytočne míňal, rozmaznával ma a zahŕňal darmi. Nepotrpím si na ne. Stačí úsmev, pohladenie a pocit, že ťa má niekto rád, že tu nie si len tak.
Zlatko, vďaka, že existuješ a zdieľaš ten pocit so mnou. Vďaka za tie krásne, onedlho, štyri roky. Milujem Ťa, aj keď to tak niekedy nevyzerá.