Áno, zásnuby. Vždy som chcela vedieť, aké to bude, ako to môj drahý urobí a či sa vôbec odhodlá. Možno som to už aj čakala. Veď sme spolu prežili kránych päť rokov. Presnejšie päť a pol. A predsa som si to akosi nevedela predstaviť, hoci som nad tým premýšľaľa, najmä v poslednom čase dosť intenzívne. Niektorí psychológovia hovoria, že ak človek na niečo intenzívne myslí, sám si situáciu privolá. Nuž neviem, či som to spôsobila ja alebo niečo iné, no stalo sa. Mám to za sebou. Som zasnúbená!
A ako sa to stalo?
Na Mikuláša sme s priateľom oslávili 5 a pol roka. Zhodou okolností sme v tento deň mali rodinnú oslavu - dedkovu 70., ktorá sa pre starkinu chorobu preložila zo septembra. Potom, ako dedko všetkých privítal a poďakoval za gratulácie, sa môj priateľ postvil a všetkým oznámil, že aj my máme výročie a že ma pri tejto príležitosti chce oficiálne požiadať o ruku. Myslela som, že odpadnem a priznávam, že sa mi môžno na chvíľu zatriasli aj kolená. Odpoveď bola jasná- ÁNO!!!
Môj snúbenec ma vlastne neoficiálne požiadal o ruku už v lete, keď som bola pracovne v USA. Netradične, cez internet. Neviem, či si až po mojom odchode uvedmil, že chce zvyšok života stráviť so mnou alebo sa zľakol, že sa už domov nevrátim. Vtedy to bol ešte väčší šok, lebo som to absolútne nečakala. Po mojom príchode domov som zasa čakala, že to bude mať aj nejakú oficiálnu dohru, no nič sa nekonalo. A tak som už aj začínala premýšťat mad tým, že drahý si to možno rozmyslel. Že si zrazu uvedomil, čo vlastne urobil a začal trošku váhať. Veď koľkí chlapi zdupkajú ešte aj spred oltára. Nuž som si povedala, že takto je to vlastne aj lepšie, že o nič predsa nejde.
No muž môjho života sa vyfarbil, a dosť pozitívne. Myslím, že aj našim spôsobil trošku šok, aj keď to pravdepodobne skôr či neskôr čakali.
Nuž som šťastne zasnúbená a hrdo nosím prsteň. Nech aj ostatní muža vedia, že už nemajú šancu. Aspoň zatial.
Takže toľko o mojich zásnubách. Chcela som sa len podeliť o tento zážitok s veľkým Z. Gratulácie radšej až po svadbe. Dám vedieť:-)